Vyčerpáva ma, keď neviem ako ďalej, keď musím na niečo alebo na niekoho čakať, aby som sa vedela ďalej zariadiť. Keď musím byť trpezlivá a zároveň fungovať. Keď čakám na správy ktoré neprichádzajú, a pri takom čakaní mi uniká kopec vecí, a najmä drahocenný čas. Keď sa neviem sústrediť, lebo mi myseľ stále odbieha, stále sa vraciam k tým istým otázkam. Neznášam nátlak. Nátlak okolností, keď na mňa dolieha škola, povinnosti, očakávania ľudí, rodičov, okolia. Nátlak, keď sa na mňa valí akoby celý svet a ja neviem ako ďalej. Keď sa povinnosti miešajú s osobnými pocitmi a vytvárajú celok, ktorý nie je schopný racionálne myslieť a naplno fungovať. Keď je málo času a veľa požiadaviek. Keď je môj osobný strach silnejší ako ja sama, a ja túžim utiecť od neho. Preč, ďaleko, kde ma nenájde. Ale ako utiecť z vlastného tela, z vlastných myšlienok? Neznášam vlastnú bezradnosť, ktorá ma občas prepadne, a ja jej neviem čeliť. Keď sa vkráda ako nechcený hosť a zotrváva. Stav zúfalstva miešajúci sa s odhodlaním, ktoré neskôr padá ako domček z karát a ostáva len akási prázdnota.... Prázdnota, na ktorej začínam opäť stavať, a potom sa k nej vraciam.....ako nekonečný kolobeh môjho bytia...
17. jan 2008 o 13:10
Páči sa: 0x
Prečítané: 504x
Neznášam neistotu.
Vyčerpáva ma.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)