som.....v podstate večný optimista, ktorý má rád všetko a všetkých...ale len kým ma nenahnevajú:o)...a som človek v každom zmysle slova. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Skorá ranná hodina a ja akosi stále neviem zaspať. Mysľou mi blúdia udalosti včerajšieho dňa. Začal sa tak...obyčajne. Ráno som vstala. Považujem to za prvý úspech, pretože občas sa stane, že mám s tým dosť veľký problém a únava ma obchádza hneď po prebudení. Nuž ale...
Nemyslím tým nejakého svojho priateľa, či domáceho maznáčika, ktorý nechce poslúchať povely.
Bol raz jeden človek. Bol mladý, plný života, nádeje a dôvery v ľudí, v situácie a vo všetko čo sa dokáže nachádzať okolo neho. Myslel si, že keď bude dobrý ku každému že sa mu to vráti. Myslel, si , že mnoho vecí je ako bumerang, že sa dokáže vrátiť to, čo po niekom alebo po niečom hodí.
Ďalší ľadový deň. Mráz štípe, líčka sa červenajú, a aj tí, ktorých oblečenie pripomína vrstvy cibule cítia, že sa im dostáva pod kožu. Pomaly, nenápadne sa vkráda a šteklí telíčka.
Tuším sa nudím. Sedím si doma, okupujem net, ktorý vďaka istej maličkosti mám aj tu, a musím povedať, že sa nudím.
Kolobeh života je neuveriteľne zvláštny, ba niekedy až nepochopiteľný. Niektoré veci sa podaria, niektoré nie, iné sa začnú, ďalšie skončia..
Nedávno sa u nás vyskytla taká situácia. Bola sobota ráno, prebudili sme sa do celkom pekného dňa. Venovali sme sa bežným činnostiam, a akosi ten deň pokračoval v pokoji ďalej...
Vraj ked clovek dokaze byt empaticky a chapavy, otvoreny voci ludom naokolo, voci svojim blizkym a tym, ktorych ma rad, dokaze ich lepsie pochopit.
Ako je to dlho? Týždeň, dva? Nie. Mám dojem že je to už mesiac. Mesiac, ktorý mi pripadá pomaly ako večnosť. Prečo sa pýtam ako je to dlho?........ asi pre to, že mi chýbaš.
