Či je to len úsmev, dobrá rada, alebo len taká smiešna ochota pomôcť, poradiť, podeliť sa o svoju prítomnosť, či dobrú náladu. Netušil však, že všetkého veľa škodí. Že občas si treba dať pozor na prejavy náklonnosti, vedieť ich dávkovať a ponechať tým, na ktorých mu záleží aj možnosť vastnej sebarealizácie, a fungovania. Aj keď videl mnoho , a zažil už nemálo príjemných i menej príjemných vecí, pozabudol, že „stíhačky“ najmä v ľudskej podobe, nech už majú akokoľvek dobrý úmysel nie sú vždy tym najlepším a najpríjemnejším spoločníkom. A tak, ako šiel čas, prechádzala iných trpezlivosť. To, čo sa predtým javilo ako milá pozornosť, začalo byť príťažou, ale niekomu, kto tou príťažou bol to akosi nedobilo. Je možné, že chyba je alebo bola na oboch stranách, ale bolesť cíti len ten jeden. A akosi sa jej nevie zbaviť. Nevie sa preniesť ponad to, že niekto, koho mal úprimne rád, už akoby pre neho neexistoval. A čo tomu človiečikovi najviac ublížilo? Vlastná hlúposť. Naivita. A doternosť. Hovorí sa teda aspoň u nás, že keď ťa dvakrát vyhodia dverami, vráť sa pre istotu oknom. Človiečikovi však nedošlo, že už to okno zamurovali. A tak si poriadne tresol hlavu. Ani sám nevie čo ho bolí viac. Či ranená hrdosť, či to, čo obetoval, či vlastné strápneneie. Teraz je to pre neho veľmi pálčivé. Pozerá sa len na seba, a aj keď vie, že v porovnaní s problémami ľudstva, s tým, že má okolo seba ľudí ktorí tiež majú starosti a mal by byť pre nich oporou, nedokaže to. Na povrch vychádza jeho vlastné sebectvo. V tom, že pozerá len na seba,a a zabúda. Na potreby iných, na ich vlastné city. Odbíja ich snahu pomôcť mu, aj keď vie, že sa veľmi snažia. vie, že až bude v opačnej situácii, keď on bude ten, kto bude vlievať nádej a snažiť sa aby ho počúvali a pozreli sa na svet jeho optimistickým pohľadom, bude chcieť, aby sa jeho slová zakorenili na úrodnej pôde. Ale on sám to teraz nedokáže. Utápa sa vo vlastej sebaľútosti, a cíti pocit hanby. Lebo má pred sebou vlastnú predstavu, ktorej sa držal toľké roky. Nechcel sa naviazať, a stalo sa to.
Stále tvrdil, že je sebestačný, že stačí, keď bude mať priateľov, a vlastný cieľ. Ale smola. Uveril, že by to mohlo byť aj inak. Že..... že možno by mohol chcieť viac. Ale už sa opať spamätal. Vie kde je jeho miesto, jeho predstavy a sny sa opať vynorili z hmly, a tuším za nimi opať pôjde. Síce trocha otrasený, ale s tvrdším vnútrom. Snáď. Teraz asi potrebuje trocha času, aby sa z toho dostal, aby pookrial a pôjde ďalej. Nebojí sa budúcnosti, ale zistil, že sa musí báť sám seba. Aby nehovoril jedno a konal druhé, aby našiel vnútorný pokoj a opäť svoju pohodu. A aby ju vedel dávať aj ďalej. Lebo už ho prekukli. Nahliadli aj pod jeho vnútro, usídlili sa tam, a poznajú ho viac, akoby si chcel priznať. Múr, ktorý má okolo seba postupne ničia, aj keď má veľmi pevne základy. Teraz trocha posilnil, ale určite sa opäť postupom času zborí. Verí v to.
Čaká na slzy ktoré ešte neprichádzajú, no cíti ich. Vie že sú blízko a že aj prídu. Vo chvíli, keď bude sám, doma, keď sa nebude musieť pozerať za chrbát, či ho niekto neuvidí a neprichytí pri tejto malej slabosti. Aby nemusel vysvetľovať, že zlyhal.
Ale ďakuje. Za príležitosť spamätať sa, za priateľov, za všetko, čo sa okolo neho deje. Lebo vie, že bude zo všetkého ťažiť. Že aj keď má teraz tvrdý pohľad(teda aspoň sa tak cíti že ho má) že opäť zmäkne a bude sa usmievať aj očami. Držim mu v tom prsty.....aj tie umyté čo mám na nohách.
Milý čítajúci. Človek je niekedy veľmi slabý a to najmä vnútorne. Vie o tom. No niekedy chce dovoliť, aby o tom vedel aj niekto iný. Len pre to pochopenie, alebo aspoň pre to, aby bol v obraze. Ďakujem ti, že dávaš silu aj vtedy, keď si sám tak nízko ako ja a že môžme spolu stúpať na ceste za objavovaním samých seba a v osobnom raste, ktorý nám prinesie len krásu dní, radosť z poznaného a z mnoha iných krásnych vecí, ktoré nás obklopujú.