Je to určite normálne. Veď množstvo učiva, neistota, strach svoj i mojich spolužiakov. Všetko na mňa doliehalo, aj keď som sa snažila tváriť statočne. Veď kto z nás rád ukáže pred ostatnými svoj vlastný strach?
Akademický týždeň sa niesol v znamení akože učenia. Obdivujem takých, ktorí sa ráno zobudili, otvorili knihu a odišli od nej až večer. Ja som to nedokázala. Aj keď dokážem v krízových situáciách vynaložiť maximálne úsilie, teraz som nepociťovala tento tlak. Keď mi volali spolužiaci, spolužiačky a pýtali sa čo práve robím a či som vlastne doma, veľakrát som im odpovedala, že nie. Nie, lebo som bola vonku, akože som si bola vetrať hlavu. Bola som si pre cd-čka, bola som s kamarátmi hrať futbal, dokonca som pomáhala v záhradke, alebo varila. Keď som si už naozaj povedala, že sa idem učiť, ozval sa telefón. Sms-ka, či hodinový rozhovor so spolužiačkou o tom, čo už stihla, že jej chýbajú učivá, že sa jej nechce a že nevie ako to stihne. Že na záchode už bola trikrát, ten a ten z tej a tej školy to už má za sebou, že potiahol tému, o ktorej ona nemala ani šajnu. Proste ten akademický bol vlastne skúškou psychiky, lebo sme boli všetci doma, samy so svojimi myšlienkami a so svojimi obavami. Ale prežili sme to. Dni sa vliekli, poslednú noc pred jedným z dní D sme ešte do noci čítali učivá, aj keď máločo sa nám už v hlave uložilo.
Ráno v škole sme sa na seba pozerali, ešte stresovali....aj keď u nás to bolo veľmi zábavné. Boli to vlastne smiechoty, lebo sme sa snažili zakryť vlastné obavy. Keď mi spolužiačka povedala, že ona si kúpila aj tabletky na to, aby jej to lepšie myslelo(vraj len na bylinnej báze), myslela som že od smiechu prasknem. Všetky tie zážitky a spôsoby učenia.....kamarát povedal, že on sa niektoré učivá nestihol naučiť, tak si večer pred spaním dal zošit pod hlavu v domnení, že mu niečo cez noc naskáče do hlavy. A všetky tie hlášky o tom, že keď na angline vojdú pred komisiu, po anglicky im povedia dobrý deň, podajú ruky a v zapetí odídu s pozdravom dovidenia nemali chybu. Keď som sa pýtala jedného experta či sa už anglinu začal učiť, povedal že jasnéé.....krave už nehovorím krava ale cow. On je totiž pán podnikateľ:o)....a obchoduje s dobytkom....no proste zážitky vhodné do kroniky bláznov. Ďalší spolužiak prišiel na anglinu so závetom vo vrecku. To som už vážne nemohla. Pri takýchto hláškach aj ten najväčší stresmen pookrial.
Veľmi som si vážila všetky tie povzbudzujúce sms. Aj keď pri predstave že keby sa mi to nepodarilo, sklamala by som seba a množstvo iných ľudí som sa necítila práve najlepšie. A všetky tie otázky...no čo ako? A kedy ešte? Ale aspoň som vedela že sa o mňa niekto zaujíma.
Keď som sedela pred komisiou, zistila som, že to nie je až také strašné. Že tí, ktorí sú tam nás nechceli zdeptať. Len proste vyžadovali vedomosti, ktoré sme mali mať. Pomáhali nám najlepšie ako vedeli...ale požadovali aj niečo od nás. Veď zadarmo nám maturu aj tak dať nechceli. Keď mi tí, ktorí maturovali v minulých rokoch vraveli, že fakt to je len formalita neverila som im. Ale neverím im ani teraz. Formalitou je to pre tých, ktorí sa poctivo učili, ktorí sa do učenia pozreli aj v priebehu štyroch rokov. Pre ostatných to je dosť náročné.
Vám, ktorých to ešte len čaká, želám už teraz veľa síl....a veľa pekných zážitkov. Lebo pri mature ich určite budete mať nadostač:o)
P.S. za pravopis sa ospravedlňujem:o))
